Foto: z otvorených zdrojov
To, čo sa vtedy považovalo za úprimnú pochvalu, sa dnes, v roku 2026, často vníma ako netaktnosť, skrytá urážka alebo porušenie hraníc
V 80. rokoch 20. storočia bola reč oveľa menej filtrovaná ako spôsob, akým ľudia medzi sebou komunikujú v roku 2026. Vtedy sa považovalo za normálne slobodne diskutovať o tele, životných rozhodnutiach, vzhľade a dokonca aj o osobnostných vlastnostiach iného človeka. A hoci mnohí mali dobré úmysly, väčšina fráz považovaných za komplimenty pred štyridsiatimi rokmi by sa dnes považovala za nevhodnú.
Výskum ukazuje, že komplimenty často spôsobujú, že sa ich príjemca cíti ešte lepšie, než hovoriaci očakáva. Toto pravidlo však nefunguje, ak pochvala znie dvojzmyselne alebo urážlivo, píše Your Tango. Dnes si oveľa viac uvedomujeme podtext, ktorý môžu niesť niektoré frázy, aj keď sú vyslovené láskavo.
10 fráz, ktoré sa v 80. rokoch považovali za komplimenty, ale teraz už nie
Dobré úmysly môžu posilniť stereotypy alebo zatlačiť ľudí do referenčného rámca, v ktorom nechcú byť. To, čo kedysi znelo lichotivo, sa môže rýchlo zmeniť na niečo veľmi nesprávne.
1. „Ty si tak dobre hovoriaci.“
V 80. rokoch ľudia neváhali pochváliť niekoho inteligenciu. Keď stretli niekoho, kto dobre rozprával, považovali za svoju povinnosť vyjadriť mu svoj obdiv. A hoci na oslave niekoho inteligencie nie je nič zlé, vtedy bol tento kompliment často adresovaný ľuďom, od ktorých sa podľa stereotypov neočakávalo, že budú dobre vzdelaní.
„Takéto otázky a vyjadrenia sa nazývajú mikroagresie. Niekedy sa vyskytujú bez zlého úmyslu; často však majú skrytý predpoklad a môžu byť odmietavé a odcudzujúce. Posilňujú negatívne stereotypy, znehodnocujú skutočné životné skúsenosti a majú na ľudí trvalý vplyv,“ hovorí psychologička Amy Vigliottiová.
Ak dnes poviete „ty si taký výrečný“, bude to vnímané inak. Namiesto pochvaly má človek pocit, že je podceňovaný, pretože nezodpovedá niečej šablóne „vzdelaného človeka“. Často je to namierené proti ľuďom z marginalizovaných skupín a vtedy sa pochvala mení na povyšovanie.
2. „Nie si ako ostatné dievčatá.“
Tento „kompliment“ sa často dával dievčatám a ženám v snahe oddeliť ich od tradičných rodových očakávaní. V skutočnosti však slúžil len na to, aby sa ženy postavili proti sebe a získali súhlas mužov a patriarchálnej spoločnosti. Ponižoval „ostatné dievčatá“ a naznačoval, že sú prázdne a hysterické. Išlo o to, že ženskosť je niečo, nad čo sa treba povzniesť.
Fráza čerpá z historických predstáv o ženách, „redukuje ostatné ženy na stereotypy, o ktorých sa predpokladá, že nimi muži opovrhujú, a pozitívne sa s nimi kontrastuje,“ vysvetľuje kognitívna psychologička Amber Wardell.
Všetko, čo mali rady dievčatá – make-up, popová hudba alebo čokoľvek tradične ženské – sa považovalo za menej vážne. Dnes toto slovné spojenie vyvoláva u mnohých žien nepríjemné pocity. Uvedomujeme si, že prirovnávanie sa k iným ženám nie je kompliment, a neprijímame pokusy o to, aby sme sa s nimi hádali.
3. „Bola by si oveľa krajšia, keby si sa usmievala.“
V 80. rokoch si ľudia mysleli, že prejavujú priateľskosť, keď niekomu poradia, aby sa tváril krajšie. Mohol to hodiť okoloidúci neznámemu na ulici alebo nakupujúci unavenej pokladníčke. Najmä ženy boli takmer démonizované za to, že sa na verejnosti neusmievajú. Očakávalo sa to od nich, inak boli obviňované z nevychovanosti.
Dnes ženy takmer nikdy neznášajú, keď im niekto povie, aby sa usmievali. Hodnota človeka by nemala závisieť od toho, ako príjemne pôsobí na ostatných. Príkaz usmievať sa ignoruje náladu a základnú autonómiu človeka. Nikto nikomu nedlhuje kontrolu nad výrazom svojej tváre kvôli pohodliu niekoho iného.
4. „Ty vôbec nie si emocionálny.“
V tom čase sa emócie považovali za niečo, čo treba jednoducho prekonať, nie pochopiť. Prejavovanie citov, najmä tých, ktoré súviseli s depresiou, bolo stigmatizované ako slabosť. Povedať niekomu v 80. rokoch, že neprejavuje emócie, sa považovalo za kompliment. Znamenalo to, že ste boli považovaní za spoľahlivého a racionálneho človeka.
Ignorovala sa pritom skutočnosť, že potláčanie emócií s cieľom zachovať si tvár stálo ľudí veľa úsilia. Dnes sa na emócie pozeráme inak. Byť emocionálny nie je nevýhoda. Podporujeme otvorenosť a zraniteľnosť namiesto predstierania, že „všetko je v poriadku“.
5. „Jedného dňa urobíš nejakého človeka veľmi šťastným“
Veľa chvály, najmä na adresu žien, bolo vyslovených cez prizmu manželstva. Ich hodnota sa merala podľa toho, ako sú starostlivé a vhodné pre niekoho iného. Táto fráza naznačovala, že žena žije „správny“ život a pripravuje sa na to, aby bola niekomu vynikajúcou partnerkou. O vlastné šťastie ženy mimo tradičných očakávaní sa nikto veľmi nestaral.
Pre dnešné ženy však manželstvo často nie je primárnym cieľom. Prieskum Pew Research Center zistil, že 54 % Američanov si myslí, že manželstvo je dôležité, ale nie nevyhnutné pre plnohodnotný život. Predstava manželstva už nie je hranicou snov. Mnohí si jednoducho užívajú život bez toho, aby sa snažili usadiť natrvalo.
6. „Drž sa mimo politiky.“
V 80. rokoch sa považovalo za lichotivé, ak bol respondent apolitický. Nehovoriť o politike a svetových udalostiach znamenalo byť „bezpečným“ a pohodlným človekom. Neutralita sa považovala za rozumnú. Očakávalo sa, že si necháte svoje názory pre seba, aby ste s každým vychádzali a nerozkývali loď.
Dnes sa však byť apolitický často považuje za najhoršiu pozíciu. Ľudia sú aktívne povzbudzovaní, aby sa zaujímali o dianie okolo seba a neskrývali hlavu do piesku. Hneď ako vyhlásite, že sa o politiku nezaujímate, môžete byť odsúdení a vyzvaní, aby ste situáciu začali čo najskôr riešiť.
7. „S nadriadenými sa nehádajte.“
V minulosti sa od ľudí očakávalo, že budú čo najviac rešpektovať autority. Spochybňovanie pravidiel sa považovalo za riskantné správanie. Poslušnosť bola dôkazom, že konáte správne – či už pred šéfom, učiteľom, rodičmi alebo políciou.
Očakávalo sa, že budete bez otázok poslúchať, aj keď pravidlá porušovali vaše práva. Dnes však mnohí ľudia nemajú problém vzdorovať pravidlám. Žijeme v dobe, keď spochybňovanie všetkého, najmä autorít, je spôsobom vzdelávania sa a boja za spravodlivosť. Mlčanie už nie je možnosťou.
8. „Si veľmi skromný.“
V 80. rokoch 20. storočia bola fráza „si veľmi skromný“ pochvalou za sebaovládanie a dobrý charakter. Skromnosť sa spájala s úctivosťou, najmä v kolektívoch, kde sa cenila schopnosť zapadnúť, nie vyniknúť. „Skromný“ človek bol považovaný za spoľahlivého a nevenoval sa sebapresadzovaniu.
Dnes sa môže zdať označenie niekoho za skromného nevhodné, pretože v sebe nesie implicitný úsudok o tom, koľko priestoru by mal človek zaberať. V dnešnej kultúre sú ľudia povzbudzovaní k tomu, aby si privlastňovali svoje úspechy, vystupovali za seba a boli viditeľní. Označiť niekoho za „skromného“ dnes znie ako dvojzmyselný kompliment, ktorý naznačuje, že sebavedomie alebo sebapresadzovanie nie je vítané. To, čo sa kedysi považovalo za cnosť, sa teraz môže vnímať ako kritika sebavedomia.
9. „Si dobre zachovalý.“
Kedysi bolo starnutie niečo, s čím sa muselo bojovať. Vrásky a šediny bolo treba upraviť. Preto sa veta „dobre si zostarol“ (alebo „na svoj vek vyzeráš dobre“) považovala za potvrdenie: prekonávaš starobu. Znamenalo to, že ste podľa spoločenských noriem stále atraktívni.
„Vrásky a zmeny na tvári nie sú dôvodom na hanbu, hoci médiá presadzujú naratív, že prirodzené známky veku treba skrývať. Hoci tlak mladosti môže postihnúť každého, práve ženy sú najčastejšie vystavené hodnoteniu, ktoré kladie mladosť nad zrelosť,“ vysvetľuje psychologička Susan Krauss Whitbourneová.
Dnes majú najmä ženy oveľa pozitívnejší postoj k starnutiu. Mnohé celebrity otvorene prijímajú svoj vek. Starnutie vnímajú ako krásny proces a výsadu – veď nie každý môže zostarnúť.
10. „Toľko si schudol / Si taký štíhly“
V 80. rokoch sa to hovorilo neustále a nahlas. Bolo málo pochopenia pre to, prečo nemôžete komentovať telo niekoho iného. Aj keď človek schudol, v dnešnom svete sa poukazovanie na jeho štíhlosť už nepovažuje za kompliment. Ale v tom čase bola „kultúra chudosti“ posilňovaná médiami: čím menšia, tým lepšia.
„Celé desaťročia spoločnosť posilňovala myšlienku, že štíhle telo je vrcholom zdravia, šťastia a úspechu. Túto posadnutosť štíhlosťou udržiavala móda a reklama,“ hovorí psychoterapeutka Sophie S. Weinachtová.
Povedať niekomu, že je štíhly, znamenalo uznať jeho úspech podľa štandardov krásy. Nikto sa nezamýšľal nad dôvodmi štíhlosti alebo vzťahom človeka k jedlu. Ale do roku 2026 sme sa naučili v rozhovoroch nehovoriť o telách iných ľudí. Naučili sme sa, že byť štíhly nie je hlavným cieľom života a už vôbec nie ukazovateľom zdravia.
Stránka nie je zabezpečená! Všetky vaše údaje sú ohrozené: heslá, história prehliadača, osobné fotografie, bankové karty a ďalšie osobné údaje budú použité útočníkmi.
